12-13.11.2005

Píšu sa dni 12-13.11.2015, dni kedy sme nevedeli čo nás ešte len čaká. V tento termín uskutočnila Expedícia Mafia jednu zo svojich posledných expedícii v tomto roku. Peki a ja sme sa stali jej čestnými hosťami. Namierili sme si to rovno na Československé hranice, Veľká Javorina. Túto expedíciu zastupovali Števo ZV ,Peki BB a ja FoXo BB.

Náš cieľ bol jasný. Vybehnúť na kopec, zažiť veľa zábavy, priučiť sa novým poznatkom od Števa a nazbierať pár bodíkov do SPL. Na dlhú cestu sme sa vybrali v sobotu ráno dňa 12.11.2005. Ráno som sa s Pekim dostavil do ZV, kde na nás čakal Števo. Skôr ako sme opustili mesto Zvolen, sa Števo šiel ešte vyšantiť na hokejbalové ihrisko, kde mali stretnutie s trošku mladšími súpermi ako boli oni. Stav po tretej tretine prekvapivo 11:0 pre družstvo MiB (Man in Black), ktoré reprezentoval aj Števo. Po tejto výhre sme sa už mohli vybrať na našu dlhú cestu smer Veľká Javorina. Cestu sme si spríjemnili dobrou náladou, skvelou hudbou a tiež sme vyspovedali Števa ohľadom jeho roboty a vysielania. Počasie bolo na naše očakávanie celkom dobré, i keď sme mali pocit ako keby bol už podvečerný čas. Cesta nám trvala približne dve a pol hodiny. Pomaly sme sa blížili ku kóte, keď začalo trocha mrholiť a začal fúkať vietor. Vraveli sme si, že to určite prejde pretože sme si nechceli ani len predstaviť, že tam hore bude zlé počasie ktoré na nás číha. Veď určite každý vie aké to je rozkladať veci v zime a za dažďa či padania krúpov. Po príchode hore na odskúšané miesto na ktoré chodí Števo sme zbadali auto. Bol to Delta Nové Mesto. Bol už rozložený a vysielal. Po otvorení dverí a pokuse vystúpiť, ma naspäť vtlačila zima a vietor, ktorý mi nepríjemne fúkol chladný vánok rovno do ksichtu. Vystúpili sme a šli sme sa ako správny CB-čkári pozdraviť. Opýtali sme sa pár vecí, rozlúčili a utekali sadnúť do vyhriateho autíčka. Rozhodli sme sa, že pôjdeme skúsiť pozrieť na druhú stranu kopca pretože by sme sa rušili a to by nebolo dobré ani pre jedného z nás. Rozložili sme sa pár metrov za vysielačom. Počasie? Ako by povedali vo filme Armagedon to najhoršie možné. Jednu výhodu sme mali a to, že sme aspoň nezakotvili na magnetickom ferite. Nečakal som, že to bude až také chladné počasie a nevyzbrojil som sa poriadne. Ostal som bez čiapky a rukavíc. Rozbalili sme antény, stožiare a príslušné veci k nim. Najprv sme spojazdnili anténu Black Pirát. S Pekim som zatiaľ ostal v aute a začali sme vysielať, kým Števo postavil smerovku. Vysielačku sme napojili na autobatériu a na druhu autobatériu sme zapojili menič s 12v na 230V kvôli notebooku. Ten sa nám veľmi zišiel na zapisovanie spojení, ale poslúžil nám aj na rozlúštenie volačky a lokátora. Na začiatok sme vyskúšali moju Allamatku 296. Pár CB-čkárov ma upovedomilo, že ju budem mať asi rozladenú, čo ma v tej chvíli veľmi netešilo, pretože bola nová a už som túto hlášku raz počul keď sme vysielali na Sitne. No nič sa nedalo robiť a vymenili sme ju za Prezident Lincoln. Tá chodila veľmi dobre, potvrdili nám to aj tí , ktorý nás predtým upovedomili. Allamatku 296 po návrate do BB rozobral Tarzan a opravil ju. Jedna nožička tranzistoru sa záhadne odletovala. Spravili sme pár spojení a dali sme si krátku technickú prestávku na ukotvenie smerovky. Trošku sme sa potrápili s vetrom, ale nakoniec sme to zvládli. Smerovka stála na svojom mieste a bola pripravená na spojenia. Teraz sme už boli fakt premrznutý a premočený do nitky. Sadli sme si do auta a kým sme s Pekim vysielali, Števo sa snažil spojazdniť plynový ohrievač. Ten sa mu však nepodarilo spojazdniť, bol asi pokazený. Síce išiel ale nie tak ako by mal správne fungovať. Len horel a horel a poskytol len malé množstvo tepla, ktoré bolo za chvíľočku preč cez dvere kade šli káble. Takže nám do auta fučalo a bola zima. Ale aj napriek tomu ten ohrievač poslúžil, nebola zase až taká kosa a dosť mi pomohol pri sušení mokrých vecí. Občas sme si prikúrili naštartovaním auta. Najhoršie bolo to, keď v aute bolo ako tak teplo a niekto z nás musel ísť do prírody. Ale sme borci a vydržali sme to. Spojeníčka išli celkom dobre. Ozývalo sa nám dosť ľudí a najmä Čechov, s čím sme aj rátali. Postupne sme si v aute vymenili sedacie miesta. Ja som šiel dozadu, Peki so Števom vysielali a zapisovali spojeníčka. Ja som si zatiaľ schrupol, pretože som bol ako na každej expedícii nevyspatý z prebdených študentských nocí. Spalo sa troška horšie ako doma ale čo človek všetko nevyskúša. Nad ránom si pospal aj Števo a Peki potiahol vysielanie, pretože sa musel Števo vyspať a byť svieži na riadenie auta. Okolo ôsmej sme boli už všetci hore. Z auta sme sledovali ako sa anténa kýva z jednej strany na druhú. Tráva a kvety boli úplne zmrznuté a na anténe sa tvorila pomaly námraza. Smerovka to znášala ešte ako tak ale mali sme pocit, že to dlho nevydrží. Black Pirát sa držal ako zaťatý. Snažili sme sa aj natočiť smerovku na inú stranu ale nepodarilo sa nám s ňou pohnúť. Aj tak nám ju netrebalo až tak veľmi ako sme si mysleli. Prišla dvanásta hodina a pustili sme sa do obedovania. Každý jedol čo mu hrdlo ráčilo. Pred sebou sme mali ešte necelé 4 hodinky vysielania. Chceli sme dosiahnuť okrúhle číslo spojení a to sa nám nakoniec aj podarilo. Pred záverom sme však už mysleli, že sa nepodaria pretože nám došli brejkovia a tak sme museli dávať výzvy. Netrvalo nám to však dlho a opäť sa spustila lavína brejkov. Na kopce sa vyštverali aj viaceré expedície, ktoré s nami veľmi radi spravili spojenia. Pred našim finišom sme boli trošku nervózny, pretože nie a nie spraviť 11 spojení aby sme mali okrúhle čísielko. Ale nakoniec sa nám to po výzvach podarilo a spravili sme 1 spojenie nad rámec. Vybehli sme z auta a začali baliť antény. Vonku fúkalo ešte viac ako deň predtým a všetko ležalo pod tuhým mrazom. Ako prvú sme začali dáva dole smerovku, pretože tá by to už dlho nevydržala. Bolo na nej kopec námrazy a drevený stožiar sa pomaly lámal. Odkotvili sme laná a snažili sa ho dať pomaly na zem. Čo náhoda nechcela, stožiar to nevydržal a smerovka padla na zem. Tušili sme to ale dúfali, že sa to nestane. Jeden segment sa zlomil a trocha sa ohla. Dúfam, že sa to podarí Števovi dať do poriadku. Na rad prišiel Black Pirát, s ktorým sme také problémy nemali. Asi po 45 minútach bolo všetko na zemi a hodili sme to pod výfuk aby sa to odmrazilo aspoň kúsok. Zatiaľ sme upratali veci v aute a dali všetko na svoje miesto. Postupne sa začalo stmievať a všade okolo bola hmla. Nebolo vidieť ani na 20 metrov. Čakali sme kým sa veci odmrazia a rýchlo z tade domov. Dole sme šli veľmi opatrne, pretože už nebolo vidieť ani na meter. Pred nami bola stále hmla a až asi len po 15 minútach klesania sa hmla rozišla.

Domov sme si odniesli celkom pekný počet bodíkov ale hlavne kopec spomienok, či už na tuhú zimu alebo dobrú náladu. Ale aj tak celkovo hodnotím túto expedíciu za úspešnú. Veď však neschudol som, nezmrzol som a hlavne som sa neposral. Takže dovidenia priatelia 73.