22-24.7.2005

Nedali sme si pokoj a opäť sme sa vybrali na ďalšiu súťažnú expedíciu. Tentokrát sme si na mušku vybrali kopec Sitno. V zložení našej päťčlennej posádky sme to boli my štyria a to Gyro, Peki a ja.

V piatok poobede sa písal dátum 22.7.2005, keď sme sa vybrali vysielať na kopec Sitno. Nakúpili sme zásoby potravín na prežitie a hor sa do ďalšieho dobrodružstva. Išli sme len traja, takže sme nemali žiadne problémy napchať veci do auta aj keď sme šli Gyrovov malou Corsičkou. Neviem prečo ale zdalo sa nám, že tentokrát sme mali batohy omnoho ťažšie ako naposledy. Cestou sme nikoho nezrazili a ani nezrazil nikto nás. Okolo siedmej večer sme dorazili k jazeru Počúvadlo, kde sme nechali auto a vybrali sa pešo hore na Sitno. Mali sme chuť sa ísť aj kúpať, ale voda bola chladná a počasie nebolo veľmi priateľské a tak sme nepokúšali osud. Vybrali sme teda z auta všetky veci a go go na Sitno. Neubehlo ani 300 m a už sme nevládali a necítili sme si nohy. Začali sme sa smiať na blbostiach a už sme vonkoncom nevládali podniknúť ďalšie kroky vpred. Nejak sme sa však pozbierali a opäť sme sa vydali na cestu. Cesta hore nebola až taká dlhá a náročná ako minulá expedícia za čo sme boli nesmierne vďačný. Asi v trištvrte cesty bola malá studnička pri ktorej sme sa osviežili a pokračovali v ďalej. Prišli sme na Tatársku lúku, odkiaľ sme videli vysielač a cieľ našej cesty. Od lúky sa cesta prekrývala na užších miestach drevenými chodníkmi a schodíkmi. Pri posledných schodoch sa nachádzala kamenná plošina, z ktorej bol pekný výhľad na Banskú Štiavnicu. Z kraja skál bol výhľad ešte krajší, ale Gyro sa o mňa bál tak som nemohol ísť na kraj skaly. Povedal mi „Foxinko môj ja ťa mám rád“ Hore nás čakal vysielač, na ktorom bolo veľa rôznych antén, stará nedostavaná chata a vedľa nej rozhľadňa. Vedľa rozhľadni už bolo pripravené ohnisko po predošlých turistov a okolo vybudované lavičky. Rozložili sme ako vždy stan, anténu a jedlo. S anténou bol troška väčší problém ako obvykle pretože to bol kamenitý terén a nemohli sme ju dať veľmi až na vrch, lebo nám nedočiahol kábel. Po technických úpravách sme sa išli poobzerať za drevom na prikúrenie a opekanie. Stmievalo sa a tak sme toho veľa nenašli, ale stačilo nám to na noc. Založili sme si oheň a hor sa opekať naše špeciality, ktoré sme si po ceste kúpili. Opekali sme si len dvaja pretože Peki mal so sebou samé konzervy. Po chutnej vypasenej večeri sme začali konečne akože aj vysielať. Išlo nám to celkom dobre. Chytili sme dokonca Alberta na MPR ktorý bol na Pánskom diely. Piatková noc nebola až taká bohatá na vysielanie takže sme sa pri vysielaní trošku nudili. Noc bola teplá a príjemná. Silno svietil mesiac, takže sme nepotrebovali ani baterky pri občasnom odskočení si uľaviť keď nás tlačilo na mechúr. Asi po 16-ctom spojení sme si šli unavený a unudený ľahnúť do našich nocľahov typu karimatka v stane a niekto len karimatka pod holým nebom. Pre mňa to nebola veľmi luxusná noc ako v bavlnke. Nie som zvyknutý spať v stane, nerovnomerný povrch a malý stan na dĺžku mi nedoprial komfortu aký by som si prial. Ale to som ja malý frfloško, ktorému nič nevyhovuje. Prišlo ráno a bolo nutné vstávať. Ja nemám rád skoré vstávanie hlavne keď sa poriadne nevyspím a tak som protestoval. Napokon ma okolo ôsmej presvedčili aby som vstal. Spravili sme si raňajky, poniektorí len otvorili konzervu a začali sme znovu naplno vysielať. Okolo pol deviatej prišli majitelia rozhľadne a s nimi aj prví turisti aj keď sa určite niekde poniže schovávali už skôr, pretože toto miesto je celkom navštevované. Tentokrát sme sa pre nich stali aj my bodom záujmu. Obdivovali a prezerali si anténu a čumeli na nás akoby sme boli niečím šľahnutý. Len málokto vedel že niečím sme naozaj šľahnutý boli. Na obed som sa vybral na prechádzku dole na Počúvadlo skontrolovať Corsičku. Zobral som si foťák v prípade že by som stretol môjho kámoša maca, vysielačky aby som mohol Gyra a Pekiho ratovať ak by sa maco náhodou rozhodol ísť hore. Dole som bol hneď. V jazere sa v tej chvíli nikto nekúpal okrem rýb, ktoré statočne vyskakovali z vody a smiali sa rybárom „aj tak nás nechytíte“ Stretol som tam aj kamarátku a tak sme hodili krátku reč na niekoľko hodín. Už sa začalo stmievať, tak som sa radšej pobral hore naspať na Sitno pretože po tme sa ťažšie uteká so zasratými nohavicami. Prešiel som ani nie 100 metrov a začal som pociťovať únavu. Nevedel som si to vysvetliť pretože s batohom som vládal viac ako naprázdno. Cestou hore som postretával turistov rôznej národnosti, ktorí sa slušne jeden po druhom zdravili. Celý spotený a zničený som konečne vyšiel hore a zamieril k nášmu táboru hľadať karimatku. Kus som si oddýchol a následne som sa pripojil k vysielaniu. Dostal som na starosť zapisovanie spojení. Túto noc sa nám podarilo spraviť viacej spojení ako v piatok. Spravili sme spojenie až niekde na východ CZ. Boli sme hrdý. Gyro povedal, že kým nebudeme mať 50 spojení, nejdeme domov. Onedlho si išiel ľahnúť pretože ráno musel šoférovať a nebolo by dobré aby šofér bol za volantom unavený. Ja s Pekim sme boli pri ohni a vysielali až do neskorej noci. Keď už sme nemali šancu nikoho chytiť, šli sme spať aj my. Ráno mi zase spravili budíček. Zbalili sme stan, najedli sme sa a ešte dáky ten čas vysielali. Okolo 11 sme sa pobrali dole na Počúvadlo. S tými batohmi sme boli dole hneď. Niekto sa kotúľal, plazil a niekto šiel aj po svojich. Samozrejme, že sme išli všetci traja po svojich. Cestou do BB sme sa zastavili ešte pri Gyrovej chate skontrolovať či je všetko v poriadku.

Plný nových zážitkov sme sadli do auta smer BB a tešili sa na vlastnú mäkkú posteľ. Kiež by sa dala brať všade ako príručná batožina. Ale to by nebolo to práve však.