Mesiac: október 2005

28-30.10.2005

Neubehli ani 2 týždne a my sme sa opäť vracali s chuťou na skvelý overený portejbl Sitno. Tento krát sme dúfali, že spravíme ešte viac zaujímavých spojení ako na predošlej expedícii. Boli sme v zložení Peki BB, Miro BB, Tarzan BB, Peter BB (nádejný člen klubu) FoXo BB, Krokodíl Banská Belá a hostia expedície (Pytón Prievidza, Axo Banská Štiavnica, Jano Sitno, Števo ZV, Princezná ZV, Kevin ZH).

Aj teraz chcem v mene celého Klubu Barbakan poďakovať Krokodílovi za vybavenie rozhľadni na Sitne, pre tento portejbl. Všetko sa to opäť začalo v piatok 28.10.2005. V piatok doobeda som sa ešte spojil s Tarzanom, ktorý ma poprosil aby som mu prišiel pomôcť nastaviť a odmerať PSV na jeho anténe. Trvalo nám to trošku dlhšie ako sme predpokladali, a tak sme sa aj neskoršie vybrali z BB. Najprv sme išli po Petra, Pekiho a nakoniec sme sa zastavili u mňa. Išli sme len vo štvorke, pretože MacGyver mal rodinné povinnosti ako v tomto období väčšina z nás. Miro mal službu a tak prišiel za nami až v sobotu. Z BB sme vyrazili okolo 17:00. V Banskej Belej sme sa stavili po Krokodíla a naša cesta na Sitno mohla pokojne pokračovať. Vyniesli sme všetky veci hore, začali stavať anténu a rozkladať veci na vysielanie. Okolo 19:45 bola anténa naladená, vysielačka na správnom mieste, PC tak isto, proste všetko pripravené na našu expedíciu. A vtedy sa to stalo! Blesky, iskry, buchot a treskot sa ozývali na celú rozhľadňu. Keď sa dym pominul zbadali sme červeného Tarzana. Červený nebol preto žeby sa nadýchal dymu ale od zlosti. Podarilo sa mu odpáliť náš jediný výkonný zdroj, ktorý napájal vysielačku. To snáď nie!! Prečo práve my? Neostávalo nám nič iné ako vysielať na autobatériu, čo znamenalo aj nižší výkon rádiostanice. Tarzan s Krokodílom sa však nevzdali a zbehli po náhradný zdroj. Naša nádej bola v nedohľade. Prvé spojenie sa nám podarilo nadviazať s Mirčim BB o 19:59, ktorý bol už celý nedočkavý na nadviazanie spojenia s nami. Spojenia sme zbierali pomaly. Všetko sa začalo až v neskorších hodinách. Spojenia však začali lietať lepšie ako minule. Aj tentokrát sme mali zo sebou 5/8 anténu, ktorú Tarzan super opravil a naladil. Anténu sme dali na obľúbené miesto, priamo na rozhľadňu. Allamat 296 – No Comment! Pár ľudí nám povedalo, že moja Allamatka je rozladená, čo ma v tej chvíli dosť zaskočilo. Veď som ju kúpil len prednedávnom a teda je čisto nová a navyše ťažko rozladiteľná. No nič ostal som smutný a rozmýšľal čo s ňou. Miro mi povedal ako to je, že oni majú rádioamatérske vysielačky a musia si ma naladiť. CB-čkárske ma brali super. Neskoršie mi oznámili, že sa mi ospravedlňujú, že chyba je u nich. Mali ste vidieť výraz mojej tváre. Krátko pred začatím nového dňa sme mali už 51 spojení. Expedícia Tatran, ktorá vysielala z Lomničáku, mala síce viac, pretože už vysielali o čosi skôr. Večer lietajú spojeníčka lepšie a tak sme čakali na najdlhšie spojenie. To prišlo 30 minút po polnoci. Bol to Tomáš Mobil Roudnice /p Dlouhá Louka, s ktorým sa nám podarilo spraviť 454 km. Bolo to pekné spojeníčko. Celý večer a ešte aj sobotňajšie ráno sme naháňali Strejdu Jihlava. Podarilo sa nám s ním spraviť spojenie až v nedeľu okolo piatej ráno. Sobotňajšie ráno bol na stráži Peki s Tarzanom. Ja a Peter sme zaľahli a Krokodíl tiež. Spinkal som ako vždy o čosi dlhšie ako ostatný (ja to mám tak rád). Ráno sa nám Mirči ozval, že asi nepríde pretože mal prísť s Paťom ZV a ten ochorel. Dlho sme ho ale nemuseli prehovárať, aby nasadol na prvý bus do Štiavnice. Nakoniec povedal, že príde okolo 12:10 do Štiavnice. Asi okolo 11:00 sme sa všetci vybrali na neďaleké zrúcanisko hradu. Spravili sme si pár pamätných fotiek a ohlásil sa nám Pytón Prievidza, že je už skoro pri nás. Vybehol som k autu a začal stopovať. Hneď nás zbadal. Pekiho zobrali hore na aute, Krokodíl a Peter šli peši a ja s Tarzanom sme sa vybrali dole do Štiavnice po Mirčiho. Ten nás už čakal pri Bille. Nahodil veci do auta a šlo sa ešte nakupovať. Keď sme prišli hore, Pytón mal už postaveného Black piráta a testoval si staničku. Allamat 296 old. Neverili by ste, ale aj v takejto zime sa odhodlaný turisti vyzbrojili a vybrali si to rovno na Sitno. Okolo pol tretej nás Pytón opustil. Ja som sa vybehol kuknúť vonku, pretože som potreboval čerstvý vzduch a stretol som tam známych. Troška sme pokecali a vybrali sa ešte poobzerať krásy Sitna. Okolo tretej nás navštívil Kevin ZH (môj spolužiak a nádejný budúci CB a PMR-kár aj so sestrou, dvomi kamoškami a štvornohým priateľom. Kevin prišiel o čosi skôr ako dievčence (zrejme mu nedali pokoj). S Kevinom sme ich zatiaľ čakali na skalách, z ktorých bol krásny výhľad na Štiavnicu. Netrvalo im to ani dlho a boli hore. Veronika sa hneď vybrala na rozhľadňu za chalanmi a Kevin si porobil ešte dáke fotočky kým som babám ešte vysvetľoval pár vecí o tom , čo to tu vlastne stvárame. Začala nám byť už zima a tak sme sa aj my vybrali do vnútra. Ukázali sme im ako to všetko funguje, pustili krátky dokumentárny film o našej expedícii „Cesta hrdinov“, porozprávali sme sa a vybrali sa domov. Bol som ich odprevadiť ale nebol som úplne dole, pretože bolo neskoro, normálne sa už aj stmievalo a každé dieťa sa tmy bojí. Aj tak som prišiel po tme a skoro som sa stratil. Prišiel nás kuknúť aj Axo Banská Štiavnica, Jano Sitno a Števo ZV s Princeznou ZV, ktorý nám doniesol mapky do denníka. Nemali sme si ho ako aktualizovať, keďže hore nebol net a ani signál. Počasie nebolo až také pekné ako minulú expedíciu, ale za to sme mali návštev a návštev. Západ slnka sme si tiež všetci vychutnali podaktorí pri kávičke s keksom v ruke. Ja so studenými párkami a teplým pivom. Skvelá nálada neprestala panovať ani keď sme ostali sami. Ostatný vysielali a ja s Mirčim sme sa bláznili ako malé deti. Bola nám zima, tak sme sa potrebovali zohriať a tak sme hrali wrestling. Vopred prehratý boj proti hrošíkovi. Spojeníčka frčali jedna báseň a my sme boli nadšený. Túto noc som vydržal byť hore s Pekim. Ostatný už zaľahli. 1:50 Am sme spravili posledné spojenie a pustili sme si film ako rozprávočku na zaspanie (samozrejme, aby bolo jasné, filmy sme si púšťali cez PC). Po čase sa zobudil Miro plný energie a kukal s nami. Skončil film a zaľahol som do postele aj ja. Miro ma pustil a on si ešte kukol ďalší, pri ktorom už všetci zaspali. Prišla 5 hodina ráno a Tarzan sa pustil do vysielania. Ja som v tom čase sladko spinkal, takže neviem čo sa medzitým dialo. Pár krát ma síce zobudili, ale ja som spal ďalej. Do úplného prebudenia som sa dostal, keď som počul prvých turistov. Tarzan s Petrom si išli opekať a Peki s Mirčim vysielali a ja som zapisoval. Keď sa chalani vrátili s opekačky, Mirči a ja sme nasledovali ich šľapaje, boli sme už asi tiež dosť hladný. Najedený sme pokračovali v našom vysielaní. Sem tam sme sa s Mirčim ešte ponaháňali. Pôvodne sme mali ísť preč okolo druhej, ale spojeníčka sa zrazu začali hrnúť a my nie a nie odísť. Tarzan a Peter sa teda ešte vybrali kuknúť na skaly a spraviť posledné fotky. Mirči si zatiaľ pospinkal. Blížila sa 16-ta hodina a my sme ešte neboli ani zbalený. Nakoniec sme to zabalili okolo 17:00. S Pekim sme chceli ešte ostať ale bohužiaľ nedalo sa. Povinnosti volali. A tak sme posledné spojenie spravili s Ignácom Bratislava. Bol naše 316 spojenie. Zbalili sme už komplet všetky veci a nahádzali do auta.

Odchádzali sme dostatočne spokojný, pretože toľko spojení sa nám ešte nepodarilo spraviť a na 1009 m. n .m je to paráda. Troška sme boli sklamaný, že to začalo lietať a my sme museli ísť preč. Nevadí pôjdeme aj nabudúce!! Tešíme sa na QSL lístky a na ďalšiu vydarenú expedíciu!!! Ahojte a 73.

14-16.10.2005

Po dlhšej prestávke oddychovania doma a rozvaľovania na gauči sme sa opäť vybrali na ďalšiu expedíciu. Tentokrát v zložení Mirči BB, MacGyver BB, Tarzan BB, Peki BB a FoXo BB (Števo ZV, Krokodíl Banská Belá – hostia). Vybrali sme sa na Sitno, druhý krát tento rok, kde sme minule spravili 60 spojení. Neodradilo nás to a verili sme, že tentokrát to bude viac. Naša viera nás nesklamala, ale o tom trochu neskôr.

Na úvod sa chcem za celú expedíciu poďakovať Krokodílovi Banská Belá, ktorý nám vybavil miesto na výborný portejbl, rozhľadňu na samom vrcholku Sitna. Ďakujeme Krokodíl. Na našu dlhú cestu sme sa vybrali v piatok 14.10.2005 podvečer. Tarzan spolu s Mirčim prišli po mňa a spoločne sme vyzdvihli MacGyvera a Pekiho. Po zozbieraní celej posádky a všetkých potrebných vecí auto viditeľne kleslo o pár centimetrov dole. Mirči určite nebol pred cestou na veľkej potrebe. Naša ďalšia zástavka bol Kaufland, ako inak zásoby na zimný odpočinok. Potrebovali sme ešte dokúpiť pár vecí a hlavne posilňujúcich nápojov, aby sme tam nezmrzli. Po vyrabovaní Kauflandu a porozprávaní sa milo s predavačkou, napchali sme zbytok potravín do preplneného auta. Cestou sme si otvorili posilňujúci nápoj RedBull a dávali pozor na cestu, pretože bola už tma a na cestách boli samí blázni a my sme po RedBulle skoro začali lietať. Cesta do Banskej Štiavnici nám podaktorým ubehla veľmi rýchlo. Krokodíl nás už mal čakať hore na Sitne a my sme nevedeli, kade sa máme vybrať. Po stopnutí staršieho párika nám bolo už všetko vysvetlené. Potrebovali sme už len nájsť odbočku, ktorú Tarzan takmer prehliadol. Ale je skvelý šofér a vykryl to. Pred nami sa ocitla dlhá asfaltová cesta smerom hore do nebies. Samé zákruty a jeden kamikadze jeleň, ktorému mohla zrážka s nami byť osudná. Snažili sme sa cez CB dovolať na Krokodíla, keď tu zrazu pred nami spadnutý strom na ceste. Vystúpime všetci z auta a hor sa zavadzajúci strom posunúť mimo cestu. Piatim vyšportovaným chlapom strom nekládol žiadny odpor. Však pred nami sa aj hora triasla keď nás zbadala. Nasadli sme a pokračovali ďalej do kopca páliť spojku na vrcholček Sitna. Po ceste sme stretli aj Krokodíla, ktorý nás čakal pri závore. Naťukal špeciálny mechanický kód do zámky, vyslovili sme čarovné slovíčko otvor tu závoru lebo ju rozbijem a hľa závora sa pomocou Krokodíla otvorila. Prišli sme k vysielaču, kde naša cesta pre viacerých končila a končila aj asfaltka, preto bolo potrebné auto odľahčiť aby tých pár metrov k rozhľadni sme s autom nechytili podvozok o skaly a vyrastené korene. Auto zaparkoval úplne až pred rozhľadňou, pre lepšie vykladanie vecí a následne bol auto zaparkovať na asfaltku aby neprekážalo turistom. Po vyložení vecí z auta sme sa hneď pustili do ich vynášania hore na rozhľadňu cez prudké točivé schody . Stožiar s anténou sme umiestnili na streche rozhľadni o existujúcu konzolu, ktorá sa tam nachádzala. Poťahali káble, k vysielačke, vytvorili vysielacie pracovisko, zmerali PSV, naladili anténu, znovu zmerali PSV a mohli sme sa s chuťou pustiť do vysielania. Teda ešte pred vysielaním sme sa museli niečím tekutým zahriať, pretože hore bola pekná kosa a tak teplovzdušné ohrievače šli na plné obrátky. Po dlhej dobe som konečne mohol spať na rovnej pohodlnej ploche aj keď stan mi zrazu chýbal. Naše prvé spojenie bolo so Stanom (Veľký Krtíš) o 22:12. Predtým sme sa spojili aj s expedíciou Horec, ale len v aute a nemal som pri sebe papiere, takže som spojenie nezapísal. Postupne sa nám začali ozývať brejkovia. Peki nestíhal prijímať a ja zapisovať. Občas sme ani nepočuli, pretože sme sa prekrikovali s Mirčim. Ten dával výzvy na 2 metroch a na PMR pásme. Išlo mu to tiež veľmi pekne. Pri vysielačke sme sa postupne vystriedali všetci. Najviac však vysielal Peki, ktorý má v tom už dlhomesačnú prax. Ja s Tarzanom sme si pomaly zvykali. Sem tam sme sa zakoktali, poplietli jazyky a tak som ostal väčšinou pri zapisovaní. Prvá noc bola príjemná, vonku bolo chladnejšie a dnu sme mali celkom dobré tepelné podmienky. Fukáre síce išli na 185% ale stretávali sa s chladným vánkom prichádzajúci zo spodku rozhľadne. Spravili sme 33 spojení čo bolo veľmi úspešné, keďže sme začali vysielať tak neskoro. Vysielali sme do štvrtej rána. Niektorí, už zaľahli k povinnému odpočinku, skôr ako napr. Krokodíl a ja. Krokodíla zmohla tekutá únava a ja som spachtoš takže vysvetľovať nemusím. Pozaspávali sme veľmi rýchlo, aj napriek šumu z vysielačky a hukotu rotujúcich ohrievačov. Nebyť ohrievačov, tak asi pomrzneme. A to sme chceli ísť najprv stanovať. Okolo piatej bol už hore Mirči a hneď spravil prvé spojenie. Ráno, keď som vstal boli ako vždy už všetci hore, svieži ako rybičky. V denníku už bolo zopár nových spojení. Všetci sme zišli dole pred rozhľadňu, pretože sme si chceli spraviť spoločnú fotku a aj sa poobzerať po okolí. Spravili sme si spoločnú fotku a pustili sme sa do raňajkovania. Tarzan a Krokodíl odbehli na aute po rebrík a ostatný bežali k ohnisku. Spoločnými silami sme nazbierali drevo a s Pekim sme riadne podkúrili. Pomaly začali prichádzať aj turisti, ktorí mali smolu a museli čakať vonka pred rozhľadňou, kým sa napapáme. Rozhľadňa by mala byť síce aj tak už mimo sezóny zatvorená, ale my sme boli taký dobrý že sme ich tam pustili a tých zvedavejších oboznámili o našej akcii. Niektorí sa toľko pýtali, že sme boli ako na výsluchu pri policajtoch ale tešilo nás to. Otázky typu, čo to robíme, čo z toho máme, za akým účelom to robíme a podobne. My sme boli radi že sa niekto našiel a dával nám otázky. V sobotu hlásili dážď. Tu sa tentoraz žiadny nekonal. Bolo perfektné počasie. Ako stvorené na turistiku a expedíciu zvlášť. Po troch hodinkách dorazil aj Tarzan s Krokodílom. Prišli bez rebríka. Nevadí aj tak sme ho nakoniec nepotrebovali. Tarzan si išiel ešte rýchlo opiecť pár dobrôt na raňajky a ja som sa pridal k nemu. Vyhladol som, veď som chlap! Spojeníčka šli trocha pomalšie. Príčina bola aj v turistoch, ktorí boli niekedy naozaj vytrvalí v otázkach a čakaní na odpovede. V ten deň ich tam prešlo neúrekom. Podvečer okolo 16:00 dorazil na kontrolu Števo Zvolen. Spravil si nejaké dva spojeníčka a potom sa venoval Mirčimu a MacGyverovi. Mirči nás v sobotu večer opúšťal, musel ísť v nedeľu do roboty. Škoda. Mirči povedal, že keď budeme mať 100-té spojenie, tak pôjdu so Števom preč. Ako naschvál nie a nie to 100-té spojenie spraviť. Vedeli sme, že nám Mirči bude chýbať. Nakoniec sme 100-vku urobili o 19:12 a Mirči so Števom sa pobrali domov. Vtedy nám to začalo lietať kade tade, akoby sa stal malý zázrak. Čím to bolo? Tak na to sme neprišli dodnes, ale s Mirčiho odchodom to nemalo nič. Okolo 22:00 sme ostali hore už len dvaja členovia expedície. Peki a FoXo. Ostatných položila vyčerpávajúca únava, ktorú vynaložili venovaním sa zvedavým návštevníkom rozhľadne. O 22:28 sme zachytili slabú výzvu. Bola to expedícia Rapaka. Po vymenení všetkých informácií nám povedali vzdialenosť 425 km. Bolo to naše najdlhšie spojenie. Dohodili nám aj expedíciu Bobr, ale tá bola bez šance na spojenie. O 01:45 sme zaľahli aj my. Nechali sme zapnuté CB ak by sa náhodou niekto ozval, hoc pochybujem že by nás zobudil. Táto noc bola veľmi chladná. Vonku fúkal silný vietor. Šli sme sa ešte pre istotu pozrieť na anténu. Ohýbalo ju dosť, ale držala sa statočne. Dnu nám fúkal chladný vzduch cez okno, cez ktoré sme mali vonku prestrčený kábel k anténe. Medzi okná sme napchali vetrovky. Síce to trošku zmiernilo chlad ale zima bola aj tak a ohrievače ledva stíhali. Zima bola teda len tomu kto nemal kvalitný spacák. No a to som bol zase ja. Ale neskoršie začalo byť chladno už aj ostatným. Budík sme si dali na piatu aby sme spravili čo najviac ranných spojení. Ráno vstali zase všetci skôr ako ja. Po tejto noci sme boli spokojný, pretože sme mali viac spojení ako za minulé expedičné sitnianske noci. Bolo ich 139. Ozvali sa nám aj Rakúšania, Poliaci a dokonca aj Maďar, ktorý sa chcel rozprávať a rozprávať. Mali sme šťastie, že MacGyver vedel po nemecky a spravil s nim spojeníčko ako facka. Nám by to trvalo večnosť. Ozval sa aj náš starý kamarát Goliat s Rakúska, s ktorým komunikovať je vždy zábavné. Vždy poberieme len jeho meno a mesto, ktoré nedáva význam. Sem tam sa zasmeje a zľahka ponadáva. Netradičným spojením bol Miro (BB) – kamión, ktorý nás zachytil v Maďarsku a celú cestu domov nás počúval a pravidelne sa nám ozýval. Bol našou expedíciou nesmierne nadšený a fandil nám, ako mažoretky na futbale, škoda len že sme nevideli jeho tanečnú zostavu. Aj za tak chladného dňa prišlo aj v nedeľu na Sitno kopec turistov. Keď sme ich videli, bola nám ešte väčšia zima. Ja som bol v spacáku pod dekami a nie a nie vyliezť. Nakoniec som sa prekonal a šiel si rýchlo spraviť sáčkovú polievku. Spojenia sa nám len tak hrnuli. Boli sme nesmierne šťastný, že to tak lietalo. Škoda že nám zhorel zdroj, ale nanešťastie sme mali aj akumulátor s auta. Náš výkon bol síce slabší ale nič iné nám neostávalo. Okolo 12:00 sa už nedalo ani riadne vysielať. Všade samé rušáky a rusáci. Spravili sme ešte pár spojení, najedli sa a začali pomaly baliť. Naše posledné spojeníčko bol Strelec junior junior z Banskej Bystrice. Skladanie antény zo strechy bola riadna fuška. Vietor sa o ňu silne opieral a Tarzan s Pekim mali čo robiť. Ja som všetko sledoval zdola, ak by náhodou niekto spadol aby som ho mohol ešte včas zachytiť. A ak by to bol prežil, mal by skvelú pamiatkovú fotografiu. Nakoniec sme všetko zbalili a začali postupne nosiť do auta. Pomedzi to nám ešte zavadzali posledný turisti. Tí ďalší, ktorí už prišli po našom odchode mali smolu. Rozhľadňa bola už zatvorená. Nikomu z nás sa nechcelo odísť, ale robota a škola bola dôležitejšia.

So smútkom v očiach sme dávali posledné zbohom rozhľadni strácajúcej sa v hmle. Odniesli sme si 221 spojení čo nás veľmi potešilo, parádne fotky a hlavne dobrú náladu a dobrý pocit. Tešíme sa na ďalšiu expedíciu, ktorú si určite zopakujeme opäť na Sitne cez zimné obdobie.