Mesiac: júl 2005

29-31.7.2005

A je to tu znova, ďalšia výprava za dobrodružnou expedíciou sa konala 29-31.7.2015. Tento krát sme sa na Gyrovej corsičke vybrali na Veľkú lúka. Veľká lúka je tiahly lúčnatý vrchol (1 475,5 m n. m) v centrálnej časti hlavného hrebeňa Lúčanskej Malej Fatry, nazývanej aj Martinské hole. Je to dobrý vyhliadkový bod s kruhovým výhľadom na Malú, Veľkú Fatru a na Žilinskú a Turčiansku kotlinu.

Cestu do Martina sme zvládli ľavou zadnou. Veď už sme tam boli viac krát a ako by povedal Erik „veď však to pôjdeš stále rovno po značke“. Od Martina to už bolo očosi horšie. Na cestu si matne spomínal len Peki, ktorý tam už údajne bol a vraj s mapu tam potrafí aj so zavretými očami. No a tak po niekoľkohodinovom blúdení, nesprávnym odbočením na pešiu zónu a so zabudnutou mapou doma ležiacou na stole sme sa napokon dostali na to správne miesto. Chvíľku sme v to ani nedúfali, pretože na miesto bol riadny strmák a báli sme sa o corsičku aby to vôbec zvládla a nevyvrela nám vodička. Zastavili sme takmer na konci vrcholu na jednej zatáčke. Ďalej cesta pokračovala k vysielaču, ktorý bol od nás len pár metrov. Asi tak 200 metrov od zatáčky. Hneď sme chceli k nemu ísť a vyliezť naň ale čas na to nebol pretože sa stmievalo a museli sme rýchlo povyberať veci z auta, rozložiť stan a postaviť vysielacie stanovisko. Počas vztýčenia antény a jej ukotvenia sme poľahky sledovali krásny západ slnka vysoko nad mestom Martin. Prišiel na nás hlad a tak sme sa ešte rýchlo poobzerali po okolí kým sa úplne zotmie, či náhodou nenájdeme suché drevo na spravenie ohňa. Niečo sme predsa len našli a tak sme sa pustili do večere. Peki nesklamal ani tentokrát a otvoril lahodné konzervy. Po doplnení síl sme začali konečne vysielať. Na tento víkend sa hlásilo veľké množstvo expedícií a tak sme boli plný očakávania koľko spojení sa nám podarí nadviazať. Vonku sme nevydržali dlho pretože pomaly začalo fúkať čoraz viac a viac. Veď v takej nadmorskej výške sme to čakali oveľa skôr a tak sme sa pobrali schovať do stanu a anténu sme nechali vonku napospas poveternostným vplyvom. Snáď nás neodfúkne pomyslel som si keď som ako posledný pchal svoj zadok do malého stanu. Ani neviem ako dlho sme ešte vydržali vysielať ale pravdepodobne to dlho nebolo nakoľko sa ochladilo a zima nás nútila sa zababušiť do spacáku a tlačiť sa jeden na druhého ako Tesco sardinky aby nám bolo kus teplejšie. Ale áno dočkali ste sa môjmu frflaniu ani tentokrát som sa poriadne nevyspal veď však som nemal komfort po ktorom by každý bažil. Navyše stan bol menší a keďže som spal na kraji tak sa stena stanu na mňa neustále lepila. Napokon som ale zaspal a stíchol. Ráno sme vstali skôr, ale po polhodine prechádzania kanálov sme sa rozhodli ešte kus pospať. Bolo veľké rušenie, samé DX a ako vždy taxikárska dispečerka priamo z Moskvy. Začalo nám pomaly slnko svietiť do očí a tak sme sa rozhodli vstať a naraňajkovať sa. Kým Gyro s Pekim vysielali a zapisovali úspešné spojenia, ja som sa vybral na malú exkurziu do neznáma. Zobral som si statív, foťák a šiel som po turistickom chodníčku prvej triedy až som sa úplne stratil z dohľadu nášho táboriska. Podarilo sa mi dostať na akúsi lúku, kde bolo more čučoriedok. A tak som začal oberať a maškrtiť si na nich ako malé dieťa. Ani som si neuvedomil a šiel som nižšie a nižšie až som napokon zistil, že som sa pravdepodobne stratil. Okolo mňa samá lúka a nikde naokolo žiadny záchytný bod. Skúsil som teda šťastie a začal som kráčať približným smerom po mojich stopách. Onedlho som zbadal vysielač, ktorý sa nachádzal neďaleko nás. Super už by som sa stratiť nemal pomyslel som si. Ale čo čert nechcel stalo sa tak. Kráčajúc túžiac zahliadnuť vŕšok špicu tyčky, ktorý podopiera stan som nezbadal, že som sa ocitol v mínovom poly. V tomto prípade to mínové pole boli kravské lajná všade naokolo. Neostávalo mi nič iné ako toto mínovisko obísť a tak si predĺžiť cestu. Ako som si tak kráčal spoznával som známe stromy okolo ktorých som už určite išiel a ani to už tak dlho netrvalo a ocitol som sa pri našom táborisku. Trocha unavený som sa zvalil na karimatku a bolo mi jedno či je povrch pod ňou hrboľatý, kockavý v tvare ihlana či vyrastá koreň zo zeme alebo čo by ma mohlo tlačiť, zaspal som. Gyro s Pekim za ten čas kým ja som chrňel sliny do karimatky stihli spraviť celkom pekný počet spojení a nové stanice nie a nie sa ozvať. Za jeden deň sa môže spraviť spojenie so stanicou len raz, teda platné spojenie v denníku. Kecať samozrejme môžete koľko chcete. A keďže sa nikto nový teda nehlásil rozhodli sme sa dať dlhú pauzu a vystrájať blbosti. Hneď prvou bolo poslanie stanu k zemi. Nuž ja dodnes tvrdím, že to bol vietor čo šťuchol Gyra trocha silnejšie a ten nechtiac padol na stan a zlámal ho. Stan mal šťastie, že som pozeral nedávno seriál Mac Gyver a tak som od neho pochytil pár trikov a pomocou vreckového nožíka, drievka a legendárnej izolačky dostal stan druhú šancu poskytnúť nám víkendový náhradný domov. Rozhodli sme sa ísť pozrieť bližšie ku vysielaču, kde sa nachádzal aj vlek. Ten nám na chvíľku poskytol horolezeckú stenu. Vedľa vysielača bola akási betónová zrúcanina v podobe bunkru. Rozhodli sme sa ju prebádať kúsok po kúsku. Smola ďaleko sme sa veľme nedostali, pretože nám cestu zatarasili veľké pancierové dvere a hoc sme sa ráno najedli poriadne ako pravý chlapi, nedokázali sme s nimi pohnúť a tak sme sa vrátili k táborisku skontrolovať či tam ešte vôbec nejaké veci máme. Mali a dokonca sme tam našli aj nových susedov. Porozkladali sa kúsok od nás náhodný turisti, ktorí kus zablúdili a tak miesto nocľahu niekde ďalej o pár km sa museli schýliť pri nás. Bolo mi ich ľúto pretože ak si chceli poriadne schrupnúť a odpočinúť si na dlhú cestu ktorá bola pred nimi tak mali smolu. Večer začali všetci opäť vysielať a tak ich určite budili hlasné hlasy z vysielačky. Pri ohni sme zavysielali, pokecali a išli drichmať. Aj keď táto noc bola tiež údajne chladnejšia ja som s tým problém nemal. Nejak som pozabudol sa pred tou dennou túrou do neznáma nakrémovať sa a tak ma to slabé slniečko trocha spálilo. Ale fakt že len trocha. Videli ste reklamu kde slečna šla prezlečená za pandu lebo ju spálilo? Áno tak som presne vyzeral aj ja. Chalani nás cez vysielačku aj strašili aby sme sa poriadne pripravili na noc pretože bude poriadny vetrisko a búrka tak sme chvíľku uvažovali aj nad presunutím do mikrostanu corsičky, ale noc sme prežili bez známok odfúknutých vecí alebo vyplaveného stanu. V nedeľu ráno sme vstali tentokrát už naozaj skôr a dokonca aj ja. Rozložili sme ešte oheň na posledné raňajky, zapli vysielačku pre výzvu k nadviazaniu posledných spojení a pomaly začali baliť. Keď píšem pomaly tak to bolo naozaj pomaly. Domov sme sa napokon vybrali až poobede nakoľko sa nám ale že vôbec nechcelo ísť preč a už vôbec sa nám nechcelo baliť všetok ten bordel.

Táto expedícia sa nesmierne vydarila. Spravili sme okolo 190 spojení a nazbierali kopec bodov do SPL ( Slovenská portejblová liga) Najdlhšie spojenie sa nám podarilo spraviť až niekam do Francúzska. Ako na každej expedícii, tak aj na tejto sme vymysleli pár sprostostí. Peki = špeky ale to sme vymysleli minule. Teraz má každý pochodovú pesničku.

Gyro => Jede jede Džajríčku, nese si svoji staničku.
Peki => Jede jede Špeky, kouří se mu s deky.
FoXo => Jede jede FoXo, je to týpek proste kokso.

A ako vždy tak aj teraz sa opäť teším na náš ďalší expedičný výjazd za poznaním do neznáma. Majte sa krásne a na záver 73 priatelia.

22-24.7.2005

Nedali sme si pokoj a opäť sme sa vybrali na ďalšiu súťažnú expedíciu. Tentokrát sme si na mušku vybrali kopec Sitno. V zložení našej päťčlennej posádky sme to boli my štyria a to Gyro, Peki a ja.

V piatok poobede sa písal dátum 22.7.2005, keď sme sa vybrali vysielať na kopec Sitno. Nakúpili sme zásoby potravín na prežitie a hor sa do ďalšieho dobrodružstva. Išli sme len traja, takže sme nemali žiadne problémy napchať veci do auta aj keď sme šli Gyrovov malou Corsičkou. Neviem prečo ale zdalo sa nám, že tentokrát sme mali batohy omnoho ťažšie ako naposledy. Cestou sme nikoho nezrazili a ani nezrazil nikto nás. Okolo siedmej večer sme dorazili k jazeru Počúvadlo, kde sme nechali auto a vybrali sa pešo hore na Sitno. Mali sme chuť sa ísť aj kúpať, ale voda bola chladná a počasie nebolo veľmi priateľské a tak sme nepokúšali osud. Vybrali sme teda z auta všetky veci a go go na Sitno. Neubehlo ani 300 m a už sme nevládali a necítili sme si nohy. Začali sme sa smiať na blbostiach a už sme vonkoncom nevládali podniknúť ďalšie kroky vpred. Nejak sme sa však pozbierali a opäť sme sa vydali na cestu. Cesta hore nebola až taká dlhá a náročná ako minulá expedícia za čo sme boli nesmierne vďačný. Asi v trištvrte cesty bola malá studnička pri ktorej sme sa osviežili a pokračovali v ďalej. Prišli sme na Tatársku lúku, odkiaľ sme videli vysielač a cieľ našej cesty. Od lúky sa cesta prekrývala na užších miestach drevenými chodníkmi a schodíkmi. Pri posledných schodoch sa nachádzala kamenná plošina, z ktorej bol pekný výhľad na Banskú Štiavnicu. Z kraja skál bol výhľad ešte krajší, ale Gyro sa o mňa bál tak som nemohol ísť na kraj skaly. Povedal mi „Foxinko môj ja ťa mám rád“ Hore nás čakal vysielač, na ktorom bolo veľa rôznych antén, stará nedostavaná chata a vedľa nej rozhľadňa. Vedľa rozhľadni už bolo pripravené ohnisko po predošlých turistov a okolo vybudované lavičky. Rozložili sme ako vždy stan, anténu a jedlo. S anténou bol troška väčší problém ako obvykle pretože to bol kamenitý terén a nemohli sme ju dať veľmi až na vrch, lebo nám nedočiahol kábel. Po technických úpravách sme sa išli poobzerať za drevom na prikúrenie a opekanie. Stmievalo sa a tak sme toho veľa nenašli, ale stačilo nám to na noc. Založili sme si oheň a hor sa opekať naše špeciality, ktoré sme si po ceste kúpili. Opekali sme si len dvaja pretože Peki mal so sebou samé konzervy. Po chutnej vypasenej večeri sme začali konečne akože aj vysielať. Išlo nám to celkom dobre. Chytili sme dokonca Alberta na MPR ktorý bol na Pánskom diely. Piatková noc nebola až taká bohatá na vysielanie takže sme sa pri vysielaní trošku nudili. Noc bola teplá a príjemná. Silno svietil mesiac, takže sme nepotrebovali ani baterky pri občasnom odskočení si uľaviť keď nás tlačilo na mechúr. Asi po 16-ctom spojení sme si šli unavený a unudený ľahnúť do našich nocľahov typu karimatka v stane a niekto len karimatka pod holým nebom. Pre mňa to nebola veľmi luxusná noc ako v bavlnke. Nie som zvyknutý spať v stane, nerovnomerný povrch a malý stan na dĺžku mi nedoprial komfortu aký by som si prial. Ale to som ja malý frfloško, ktorému nič nevyhovuje. Prišlo ráno a bolo nutné vstávať. Ja nemám rád skoré vstávanie hlavne keď sa poriadne nevyspím a tak som protestoval. Napokon ma okolo ôsmej presvedčili aby som vstal. Spravili sme si raňajky, poniektorí len otvorili konzervu a začali sme znovu naplno vysielať. Okolo pol deviatej prišli majitelia rozhľadne a s nimi aj prví turisti aj keď sa určite niekde poniže schovávali už skôr, pretože toto miesto je celkom navštevované. Tentokrát sme sa pre nich stali aj my bodom záujmu. Obdivovali a prezerali si anténu a čumeli na nás akoby sme boli niečím šľahnutý. Len málokto vedel že niečím sme naozaj šľahnutý boli. Na obed som sa vybral na prechádzku dole na Počúvadlo skontrolovať Corsičku. Zobral som si foťák v prípade že by som stretol môjho kámoša maca, vysielačky aby som mohol Gyra a Pekiho ratovať ak by sa maco náhodou rozhodol ísť hore. Dole som bol hneď. V jazere sa v tej chvíli nikto nekúpal okrem rýb, ktoré statočne vyskakovali z vody a smiali sa rybárom „aj tak nás nechytíte“ Stretol som tam aj kamarátku a tak sme hodili krátku reč na niekoľko hodín. Už sa začalo stmievať, tak som sa radšej pobral hore naspať na Sitno pretože po tme sa ťažšie uteká so zasratými nohavicami. Prešiel som ani nie 100 metrov a začal som pociťovať únavu. Nevedel som si to vysvetliť pretože s batohom som vládal viac ako naprázdno. Cestou hore som postretával turistov rôznej národnosti, ktorí sa slušne jeden po druhom zdravili. Celý spotený a zničený som konečne vyšiel hore a zamieril k nášmu táboru hľadať karimatku. Kus som si oddýchol a následne som sa pripojil k vysielaniu. Dostal som na starosť zapisovanie spojení. Túto noc sa nám podarilo spraviť viacej spojení ako v piatok. Spravili sme spojenie až niekde na východ CZ. Boli sme hrdý. Gyro povedal, že kým nebudeme mať 50 spojení, nejdeme domov. Onedlho si išiel ľahnúť pretože ráno musel šoférovať a nebolo by dobré aby šofér bol za volantom unavený. Ja s Pekim sme boli pri ohni a vysielali až do neskorej noci. Keď už sme nemali šancu nikoho chytiť, šli sme spať aj my. Ráno mi zase spravili budíček. Zbalili sme stan, najedli sme sa a ešte dáky ten čas vysielali. Okolo 11 sme sa pobrali dole na Počúvadlo. S tými batohmi sme boli dole hneď. Niekto sa kotúľal, plazil a niekto šiel aj po svojich. Samozrejme, že sme išli všetci traja po svojich. Cestou do BB sme sa zastavili ešte pri Gyrovej chate skontrolovať či je všetko v poriadku.

Plný nových zážitkov sme sadli do auta smer BB a tešili sa na vlastnú mäkkú posteľ. Kiež by sa dala brať všade ako príručná batožina. Ale to by nebolo to práve však.

15-17.7.2005

Štyria blázni Gyro, Peki, Čižmo a ja sme sa vybrali na trojdňovú túru, za účelom spraviť čo najviac spojení s inými CB maniakmi z troch rôznych kót. Tieto spojenia sa zapisujú u oboch súťažiacich a kontrolujú sa kontrolnou stanicou pokiaľ je to výnimočná súťaž. Táto bolo celoročná pod názvom Slovenská portejblová liga a body sa zbierali celý rok.

Naša cesta sa začala 15. Júla 2005. Našou prvou zástavkou bola kóta Suchá hora (Skalka 600 m. n. m.) Tu sa nachádza aj najvyššia stavba na Slovensku a to vysielač s výškou 308 m. V prepotenom autobuse, ktorý skôr pripomínal skleník ako dopravný prostriedok sme sa odviezli z autobusovej stanici na konečnú zástavku v dedinke Králiky, ktorá sa nachádzala pod Skalkou. Z tade sme sa snažili kráčať po vlastných. Škoda, že nič nešlo hore. Nieže by som bol lenivý ale po tom cestovaní v skleníku boli všetky moje sily vypotené. Každý z nás mal na chrbte ťažký náklad v podobe niekoľko litrov tekutín nakoľko sme nevedeli či sa po ceste budú nachádzať pitné pramene aj keď mapa našepkávala že áno. Človek ale nikdy nevie čo sa od posledného výtlačku môže zmeniť. Takmer 30 Kg batohy pre naše staré kosti boli okrem tekutín naplnené aj niečím pod zub , oblečením no a vysielacou technikou. Snažili sme sa rozdeliť veci rovnomerne pre všetkých aby sme mali rovnaké svaly. Cesta strmým kopcom z Králik na vrchol Skalky robila väčšine posádky problém. Ja som samozrejme nebol výnimkou, ale nakoniec som to po štvornožky hore zvládol. No dobre, pomohol mi potlačiť jeden štvornohý uslintaný chlpáč z ktorého išla hrôza až strach a zožrať som sa nechcel dať. V podvečer sme dorazili na našu kótu a utáborili sme sa blízko športového strediska. Rozložili sme stany, anténu, založili oheň, nazbierali drevo a hor sa do doplnenia zásob ktoré sa po ceste spálili v podobe opekania špekačiek, slaniny a salámy. Onedlho po našom utáborení prišiel za nami ďalší člen expedície Milan Vosko alias Šaman. V piatok sme veľa spojení nespravili, pretože sme neboli vhodne rozložený a niečo nám vo vysielaní tienilo. V sobotu ráno bolo pre mňa vstávanie naozaj problematické. Ja som bol nevyspatý, takže som ešte kus podriemkaval, kým ostatný sa vyvaľovali pri ohni a robili si anglické raňajky. Po posilnení jedlom sme zložili stany, anténu, zahasili oheň občúraním ako pravý skauti a vybrali sme sa ďalej na našu cestu. Cestou nás opustili dvaja členovia. Pri informačnej tabuľke sme sa dozvedeli, že cesta by nemala trvať dlho. Avšak sme sa mýlili. Kráčali sme približne 7 hodín prekrásnym horským lesom a miernymi kopcami. Nevedeli sme sa vynadívať na tú krásu okolo nás aj keď boli miesta kde sme sa zastavili a so smutnými očami sledovali človekom zdevastovanú vyrúbanú horu. Sprevádzala nás aj horská zver ako srnky či jelene. Medveďa sme našťastie nestreli, asi by som nechal dačo hnedé v gatiach a nugeta by to veru nebola. Trasa bola nekonečne únavná a tak sme si robili aj veľa prestávok, aby si oddýchli naše veľké mužné ramená. Nohy to zvládali na podiv veľmi dobre a ani opuchy sa na chodidlách žiadne nezjavili. Po unavujúcej ceste sme konečne dorazili na našu druhú kótu Svrčinník (1313 m. n. m.) Po prebádaní okolia či sa nikto nenachádza doma sme vyčerpaný popadali na karimatky a kto si ju nestihol podložiť tak hodil rovno papuliaka na špinavú zem. Ale bolo to každému jedno hlavne že ležal. Po menšom odpočinku sme sa pustili do šrotovania čučoriedok, ktoré boli na okolí. Vlastne sa dá povedať, že sme sa ubytovali rovno pred čučoriedkovým polom. Nevedeli sme sa ich dojesť. Naše ruky a ústa vyzerali ako veľké fialové modriny. Malé dieťa bolo proti nám slabota. Po lahodnej večeri sme sa pustili do stavania antény a stanov. Bolo už podvečer, keď sme boli kompletne pripravený na vysielanie. Z tejto kóty to už išlo očosi lepšie, i keď sme očakávali lepšie podmienky pre vysielanie. Spojili sme sa hlavne s českými stanicami. Zo soboty na nedeľu sa počasie priam zbláznilo a privítala nás poriadna búrka ako sa na privítanie patrí. Zo stanu sa dali so sklopenými ušami a stiahnutou zadnicou pozorovať prekrásne blesky a dúfať, že si nás jeden nevyberie ako miesto dopadu. Keďže ma bojkovia nechali v stane spať samého tak som bol ten čo sa bál najviac návštevy neželaného chlpatého macka. Veď všade naokolo sa striedala čierno čierna tma s občasným zasvietením zhora. Blesky ani macko nás našťastie nenavštívili. Sám som spal preto lebo nieže by som smrdel, ale miesto na stanovanie sme si nemohli vyberať a tak sme jeden zo stanov postavili na ploche kde bol v strede hrboľ a tak sme sa dvaja v malom stane nemohli poriadne vyspať a tak som sa stal obetným baránkom. Po daždivej noci sme sa všetci zobudili zničený a unavený po myšlienke, že musíme ísť ďalej. No ja som vstal aj poriadne nahnevaný, pretože mi do stanu natieklo a nohy sa mi celú noc močili v kúpalisku. Po preskúmaní mapy sme zistili, že na ďalšiu kótu už jednoducho nemáme síl a pravdepodobne to asi vzdáme. Boli sme sklamaný, pretože to mohol byť v celku pekný výlet plný dobrodružstva a prekrásnych momentov o ktorých by sme s určitosťou jedného dňa rozprávali naším deťom. Spojili sme sa s dvomi členmi nášho klubu, či sa náhodou nenudia a neprídu pomôcť s opekaním a dojedaním zásob. Ani sme nestihli obrať ďalšie čučoriedky a chalani tu boli ako na koni. Podarilo sa im prísť autom k blízkej dedine nad ktorou sme sa nachádzali. Boli to Tarzan BB a Cosmo BB. Cosmo sa dlho neohrial pretože po nás prebral štafetu a pokračoval na ďalšiu kótu. Ako dopadol si už veru poriadne nepamätám. Každý z nás sa zbavil pár kilo, ktoré sme posunuli Tarzanovi, veď nám prišiel predsa zachrániť a tak šiel dole k autu z najťažším batohom a my sme si užívali ľahkosť tých našich. Hneď nám bolo ľahšie na ramenách, ktoré sme mali presilené a prebolené. V takomto stave sme mali hneď chuť pokračovať ďalej. Po dlhom rozhodovaní sme sa napokon rozhodli vrátiť domov. Všetci sme nutne potrebovali teplučké jedlo a poriadnu studenú sprchu. V dedinke nás už čakal krčmár s horúcim čajíkom a na zahryznutie pripravil utopencov. To sa nám hodilo, pretože cestou dole sme mierne zmokli a tak kúsok tepla sa hodilo. Po oddychu v miestnej krčme sme sa pobrali konečne domov. Tarzan sa zahral na osobného šoféra Alberta a pekne nás všetkých po jednom vrátil našim rodičom.

Zažili sme kopec skvelých nezabudnuteľných zážitkov aj keď miestami sme náš výlet preklínali. No teraz by sme ho nedali zanič. Všetci sa tešíme na ďalšiu expedíciu.